Powered by Smartsupp

17/06/2020 Mole a ploštice

05.10.2022

Ja viem, že mi to neveríte, ale ja sa naozaj nerada sťahujem. Mňa to úprimne nebaví. 

Ja viem, že každý, kto ma pozná, si myslí presný opak. Minule som to počítala - za posledných desať rokov som sa sťahovala minimálne dvadsaťtri krát. Naprieč piatimi európskymi krajinami.

Ja viem, že život je zmena, atď., blablabla. Zastavme sa pri tom slove - zmena. Nemá sa čo zmeniť, lebo nikdy nebol zvyk. Žiadna konštanta. Nemenný stav - v mojom prípade - trvá najviac týždeň. Ale nie je to zvyk.

A tým nemenným stavom myslím to, že sa nesťahujem, nemením prácu a nerozchádzam - a naopak.

A navyše, zmeny môžu byť vytúžené a vynútené. A toto nie je vytúžená zmena.

Lepším výrazom - namiesto nevyžiadanej, vynútenej zmeny - by bolo strácanie dočasného stavu. Keď strácam poštu, veci, spomienky, spánok, návyky, to mi vadí. Krv, energiu, čokoľvek. Ale strácanie dočasného stavu je také komplexné a únavné.

Zase sa balím. Zase zisťujem, že sa mi namnožili veci, narástli vlasy, kvety. Mám viac kíl, viac šedivých vlasov, viac drzosti, menej trpezlivosti a ťažšie sa ovládam, keď mi niekto/niečo prekáža.

Po tretíkrát za posledný rok a pol balím do krabice tie isté a stále neprečítané knihy, archívne zošity, výstrižky, z ktorých raz vraj budú koláže (odkazuje mi to moje minulé ja).

Niečo je však iné, lepšie. Viac už nemám pocit, že musím niekoho/niečo dobiehať.

Dobehla som. 

Pristála som. 

Vyštverala som sa z vody na breh, opustila zapáchajúcu bažinu, zbohom Shrek, zbohom cibule! Vyberám si horu, ktorú zdolám. Vo veľkom štýle.

A ďalšia vec. Za posledný rok sa naučila šetriť. Seba. Na úkor druhých. A vôbec mi to nevadí.

Túto izbu strácam veľmi nerada.